Príde mi, že jednou z charakteristík mladosti je množstvo snov a túžob. Ako mladá som mala túžby, za ktorými by som prešla sedem hôr a sedem dolín, cestovala sama do Anglicka, do Florencie, spala niekoľko mesiacov na zemi, varila v jednom hrnci… a ktoré sa jednoducho raz museli splniť. A mnohé sa aj splnili, lebo vytrvalosťou sa duša doklope na Ježišovo Srdce, a On jej dá niečo, čo by jej hádam ani nechcel dať, ale keď tak prosí… – nie jedno sa mi potom v prítomnosti už nepozdávalo až tak, ako v predstavách 🙂 a na niektoré som si s pokrčeným čelom hovorila: „Fakt som toto chcela? Hm..“
Aj tam niekde po ceste vznikla tá krásna pamätná veta: „Dávaj si pozor, o čo prosíš, Ježiš by ti to mohol splniť!“…
Ale malo to smer. Boli to nenaplnené túžby, ktoré čakali na naplnenie. Raz.

Po štyridsiatke a po všetkom, čím ma Ježiš previedol, žijem s novým druhom túžob: sú to túžby, ktoré už na naplnenie nečakajú. Nie na tomto svete. Dôvodom nie je slabá viera, že by Bohu bolo niečo nemožné, ale poznanie, ktoré mi dal Karmel – že som povolaná strácať, tak ako On strácal a stratil úplne všetko až po spodný odev. Nenaplnené túžby. Príliš verné sprievodkyne, prítomné od skorého rána, deň po dni, stále. Bolia. Ich predmetom nie sú veci, ktoré by sa dali opustiť a zabudnúť – skôr sú to kvality života. Karmelitka je povolaná zahrnúť do svojho utrpenia utrpenie všetkých vo svete a prinášať ho pred Ježiša. Takže do bolesti z mojich nenaplnených túžob často vkladám ženy, ktorým sa nepodarilo mať svoje deti. Vkladám ľudí, ktorým sa nepodarilo nájsť životného partnera. Tých, čo zažili autohaváriu a už sa nepostavia z vozíka. Tých, ktorých domov vybuchol vo vojne. Je toľko ľudí, ktorí sa jedného dňa (a potom ešte veľa dní) zobudili a vedeli, že život už nikdy nebude tak, ako bol. Ako ho milovali. Ako si ho vysnívali. Zostal len tento akýsi… pahýľ.

Od bolesti sa dá utekať, zahádzať si myseľ takmer hocičím: činnosťou, službou, návštevami, čítaním zbožných kníh.. ale to je riešenie na chvíľu. Jediné, čo má zmysel a môže pohnúť situáciu dopredu, je bolesti sa postaviť. A to neznamená, že treba pri tom stáť. Postaviť sa bolesti sa dá aj tvárou na zemi, zmáčanou, opuchnutou. Znamená to neutekať, nestrkať ju pod koberec, niekde za chrbát, ale posunúť ju do priestoru medzi seba a Ježiša. Karmel by povedal – urobiť práve z nej miesto stretnutia sa so svojím Snúbencom. Veď On je muž bolestí. On je na kríži. On sa zvíja na zemi v Getsemani v úzkosti a učí sa čeliť tomu, že Nie – nebude to inak. Tak kde inde sa s ním chcem stretnúť?Raz večer som sa Ho pýtala, ako mi v tomto môže rozumieť… budil sa niekedy s vedomím, že to, po čom tak bytostne túži, nikdy nebude? Zažil Ježiš nenaplnenú túžbu? On – Všemocný Boh? Ako by mohol vedieť, aké to je, keď človeku ľudia zlomia sen? Keď už nemôže žiť tak, ako túžil? Keď sa zo všetkých strán hrnú „útešné“ alternatívy „veď dá sa aj adoptovať… postavíš nový dom… existuje aj paralympiáda… aj vo svete sa dá žiť povolanie…“? Mal chuť niekedy trieskať okolo seba päsťami a kričať „ALE JA SOM NECHCEL ALTERNATÍVU, CHCEL SOM PRESNE TOTO!!!“ Vedel, že nech má čokoľvek, to prázdno v ňom nič nenaplní? Ach, Ježiš, vieš, aké to je…?

A On povedal: áno, ja viem… chcel som zachrániť celý Jeruzalem. Všetkých. Dav ma oslavoval na osliatku a dávali mi svoje plášte, ale ja som najviac videl tých, ktorí tam NEBOLI. Nevieš si predstaviť, ako veľmi som túžil mať pri sebe všetky svoje deti. Urobil som pre to všetko, a nedokázal som sa dotknúť každého. Aj mne ľudia zlomili sen. Niektorí sa zatvrdili sami, niektorí pomýlili ešte aj dav a ani nedovolili môjmu slovu prehovoriť k ich srdciam… Och, Božia bezmocnosť pred ľudskou slobodou! Áno, budil som sa s tým, že sa to nepodarilo úplne a bolelo to. S tým som zomieral. A s tým som vstal aj z mŕtvych. Človek si vybral hriech a vyberá si dodnes… a to bolí. Aj ja mám túžbu, pre ktorú denne plačem, a pre ktorú plače moja Matka.

Keď ľudia v určitom veku začnú spomínať, ktoré obdobie bolo pre nich najkrajšie, automaticky mi naskočí, že ak nejaké bolo najkrajšie, muselo byť aj také, ktoré najkrajšie nebolo. Niekedy mi napadne – čo ak mám to najkrajšie už za sebou? Som ochotná ísť s Kristom aj pri predstave, že ďalej to už proste zostane bolieť? (Samozrejme, kým nepríde smrť a ja sa nasýtim pohľadom na Neho…). Ak sme s Kristom zomreli, s Ním vstaneme aj z mŕtvych, ale kto vie, či ešte za tohto života… môže ma to odradiť žiť? A čo ak majú väčší zmysel v Božich očiach tieto roky „nešťastné“?  Vernosť „aj v chorobe“? Áno, aj tomu Kristovi, ktorý (zdanlivo) prehráva, neodpovedá, vlastne už akoby ani nebol? Milujem Ťa aj mŕtveho?
„Uspokojenie srdca sa nenachádza vo vlastnení vecí, ale v opustení ich všetkých a v chudobe ducha,“ píše Ján od Kríža. „A tak duši pokoj, kľud a uspokojenie srdca, ku ktorým môže dospieť v tomto živote, nestačia na to, aby v nej prestal nárek (aj keď pokojný a bezbolestný) v nádeji na to, čo jej chýba; pretože nárek patrí k nádeji.“
Nárek patrí k nádeji.

Lk 19,41-42

Janka Kopincová