Počasie v duchovnom živote?
Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať. Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať… ( Kazateľ 3:1-4)
Koľkokrát sme už počuli tieto verše a predsa na ne zabúdame ?
Počas jednej jesennej prechádzky mi napadlo, že náš život a tiež isté veci v ňom sa skladajú z etáp, období, ktoré sa buď cyklicky pravidelne či nepravidelne opakujú, alebo sa nimi prechádza na vyšší level. Príkladom môžu byť liturgické obdobia v Cirkvi, ročné obdobia či psychický i fyzický vývoj človeka. No mňa na tej prechádzke zaujali najmä tie ročné obdobia a začala som znaky jednotlivých období porovnávať s mojím život, aby som bola konkrétna, s mojím duchovným životom.
Začala by som najprv klasickou druháckou charakteristikou ročných období.
Začnime letom. Leto je plné slnka, farieb, zážitkov, nadšenia pre nové dobrodružstvá. Jeseň je stále plná farieb, plodov a možno sem-tam nevyspytateľného počasia. Na jeseň si naši predkovia robili zásoby, aby prežili zimu. V zime je chlad, všade je ticho, nie je vidieť nijaké ovocie na stromoch. Tie sú v bielom šate a mráz kreslí na okná dokonalé obrazce. No a potom je tu jar, ktorá by sa dala opísať slovami ako nový život, štebot vtákov, prvé kvietky, lúče slnka prenikajúce cez rozkvitajúce stromy.
Možno si teraz poviete, kde v tejto charakteristike období vidím súvis s prežívaním duchovného života. Tak ja sa vám to teda pokúsim ukázať.
Takže, ako vyzerá také duchovné leto? Je plné vďačnosti, radosti, akcií, máme chuť chváliť Pána, rozprávať o Ňom, zažívame Božiu blízkosť, lásku dobrotu.
A čo jeseň? V jeseni stále žneme mnohoraké plody, milosti, občas na nás príde drobná kríza, potkneme sa, ale spolu s Ním to zvládneme.
Keď sa ocitneme v zime, odrazu je nám akosi chladno. Necítime Božiu blízkosť, možno nám neodpovedá, sme v očakávaní, sme nútení rozhodnúť sa či vzdať sa svojich predstáv. Máme pocit, že sa všetko rúca.
A konečne po dlhom čakaní, mlčaní či rúcaní, svitá nová nádej, „hľa niečo klíči, nebadáte“ ,prichádza odmena a je tu jar.
Zdá sa vám to povedomé ? Áno, pravdaže to nie je úplne ako ročné obdobia, keďže si tým neprechádzame cyklicky či pravidelne, ale myslím, že je to nanajvýš dobrá metafora.
A čo vám týmto mojím porovnaním chcem povedať ? Chcem vám povedať, že každé toto obdobie je dôležité pre náš rast, aby sme sa vyvíjali, aby mohli vyrásť všetky plody, tak ako sa to deje v prírode od jari až po jeseň. „No a čo zima?“ pýtate sa. Nie je to zbytočné obdobie? A chcem vám povedať, že práve zima dáva tým ostatným trom zmysel. V tých ostatných ročných obdobiach nám Pán dával možnosť žať, zbierať úrodu, urobiť si duchovné zásoby. A v zime dochádza k využitiu týchto zásob, lebo vtedy je naša viera najviac skúšaná, ale aj najviac posilňovaná, práve vtedy stúpame na vyšší level.
Na záver nás chcem všetkých vyzvať k tomu ,aby sme dôverovali i keď možno nerozumieme, lebo všetko má svoj čas a On je verný v každom čase !
P.S. A ak nám zima trvá dlho, prišla náhle alebo nemáme dostatok zásob skúsme nakuknúť do komory aj niekomu inému, však sme spoločenstvo 🙂
P.S. 2 A možno si skúste prečítať Jóba, nikdy nie sme v tom sami.
Lucka H.
foto: Lukáš Pastorek Photography, pexels
