So spoločenstvom sme tento rok vstúpili do roku celistvosti. Je to krásne slovo, možno aj známejšie v anglickom tvare „integrita“ a skrýva sa toho za ním mnoho významov. Ak by sme vychádzali z latinského sinceritas, našli by sme významy ako jednota, neporušenosť, počestnosť, čistota, početnosť, poctivosť, úpritmnosť. Vnímame ju v kontexte záväzku k pravdivosti, autenticite a morálnej pevnosti, v rámci spoločenstva a samozrejme aj mimo neho – v našej práci, škole, doma, na miestach, kde nás nikto nevidí.

Celistvosť znamená aj, že nebudem vyjedať hrozienka z koláča, ale zjem všetko, čo mám na tanieri pred sebou. Ak sa rozhodnem pre záväzok nejakej službe, v rámci spoločenstva alebo si vezmem na seba zodpovednosť, nemalo by to teda byť platné iba počas pekných dní, ale aj vtedy, keď mám náročný čas. Ak sa rozhodnem vstúpiť do života v spoločenstve, nezaujmem iba pasívny postoj niekoho, kto je účastníkom zájazdu, ale stanem sa pútnikom, ktorý viem, kam putuje. Nebudem iba prijímať, ale to, čo som prijal aj dávať ďalej. A práve v tomto základnom postoji chceme hľadať v roku celistvosti rovnováhu.

Ako vyvážiť službu a čerpanie? Ako vedieť, kedy začať slúžiť? A ako fungovať tak, aby sme v tom nevyhoreli?

Služba a čerpanie ako strom

Naše fungovanie v zmysle služby a čerpania sa dá prirovnať k stromu, kde rôzne miesta angažovanosti (kde aktívne slúžime a nesieme zodpovednosť) sú konáre, ktoré tvoria korunu stromu. Korene sú zase miesta, kde máme svoj domov a čerpáme živiny z pôdy, vďaka čomu môže celý strom prežiť.

Ak je náš strom príliš rozkonárený, môže sa stať, že celá časť koruny spadne na zem. Môže to byť nejaká oblasť v našom živote, do ktorej investujeme výrazne viac. Ak zvyšok zanedbávame, táto časť prerastie a strom nebude vedieť niečo takéto udržať. A prinášať plody. Podobne je problém, ak nebudeme mať dostatočnú sieť koreňov. A aj ich hĺbku.

Preto je nutné nájsť si hranice – kruh ohraničujúci celý strom. Ako jeho korunu, tak aj korene. Ako veľmi si rozkonárený? Ako veľmi sú rozťahané tvoje korene? Nespôsobuje to, že nikde neťaháš na hĺbku?

Ak teda vnímame, že niečo je už mimo hraníc kruhu nášho života, musíme pristúpiť k odstráneniu konárov. A preusporiadaniu koreňov. Asi to dobre poznáme ak máme doma paradajky, na ktorých musíme aktívne odstraňovať bočné výhonky, ktoré neprinášajú ovocie, ale stále vyčerpávajú celú rastlinu.

Služba (konáre)

Pozrime sa podrobnejšie na konáre a korunu stromu. Niekedy mám osobne pocit, že služba v Cirkvi je veľmi nárazová. Pár rokov niečo potiahnem, možno až v neľudskom tempe, a potom, ak príde rodina, prípadne nejaká kríza, tak úplne vypnem. Častokrát je tiež prítomný postoj dlhého váhania pred vstúpením do akejkoľvej zodpovednosti.

V spoločenstve sa nám osvedčuje skôr postoj kontinuálnej angažovanosti, kedy bežným stavom je, že slúžime a aktívne vyhľadávame možnosti pomôcť. Ale v miere, ktorá rešpektuje naše hranice v dlhodobo udržateľnej miere. Ak aj nemám možnosť slúžiť duchovne, stále je tu možnosť slúžiť napríklad manuálne v úplne bežných veciach.

Kompasom pri hľadaní miesta angažovanosti je naše osobné poslanie – to, čo máme rozlíšené ako svoju službu, pre ktorú nám skutočne horí srdce.

Ak neviem byť z objektívnych dôvodovo v takomto stave, mal by som mať pauzu. Časovo ohraničené obdobie s cieľom, kedy môžem bez výčitiek neniesť žiadnu zodpovednosť v spoločenstve či farnosti, ani sa aktívne nezapájať do rozhodovania. Najprirodzenejším príkladom môže byť príchod malého dieťatka do rodiny, únava, rozlišovanie cesty ďalej…

Sabatikal však nie je niečo, čím by sme mali prechádzať sami bez toho, aby sme ponúkli bratom a sestrám v spoločenstve možnosť pomôcť nám rozlíšiť či a ako do neho vstúpiť. Tiež je dobrá prax mať niekoho, komu sa počas tohto obdobia môžeme vykazovať.

Sami môžeme ľahko podľahnúť klamstvám a rôznym náladám. Ak máme úprimne vzťahy s ostatnými, pomôže nám to vyvarovať sa mnohým nebezpečenstvám. A nie, skutočne tým nestratíme celú svoju slobodu.

Čerpanie (korene)

Aj pri čerpaní môžeme ľahko podľahnúť tlaku širokej ponuky rôznych vyučovaní, múdrostí, smerov. Veľa sa spomína tzv. eventový kresťan – ten, ktorý chodi z akcie na akciu, a v podstate týmto spôsobom nahrádza osobný vzťah s Bohom.

Podobne to je však aj s postojmi k vyučovaniu. Niekedy sme viac zameraní na danosti toho, kto ho podáva. A podrobujeme ho prísnej optike toho, či je vyučovanie „niečím novým“, alebo sme ho už vlastne počuli a môžeme zapnúť autopilota.

V porovnaní s top speakrami skutočne môžu vyučovania doma v spoločenstve blednúť. Je skvelé, ak je možnosť niekde zabrať viac na hĺbku, ale zároveň platí, že veľa múdrosti sa dá načerpať aj z toho, že ideme spolu ako spločenstvo a žijeme nejakou témou. Hoci môžeme mať pocit, že ju už dobre poznáme.

Ak sa naučíme zladiť svoj osobný rytmus s tým, čo žije spoločenstve. Jedným zo spôsobov je chodiť na akcie spoločenstva hladný. Ak dobehnem na večeru s priateľmi dojedajúc klobásu, zrejme mi tá večera nepríde až taká výnimočná. Ak som presýtený rôznymi vstupmi a impulzami, to čo je v spolči to vôbec nemusí prebiť. A nebude nám to dávať zmysel.

My však vidíme požehnanie v tom, keď sa naladíme na jednu vlnu a skúsime ju prežiť spolu. Pre niekoho to znamená nutnosť trochu spomaliť, iný musí pridať. Niekoho musíme odniesť, iný bude mať síl nazvyš. A tak je to dobre. Duchovný život má rôzne sezóny a nikdy nevieme, kedy nás spolčo vlastne potiahne ďalej 🙂

Vyváženosť

Ako v tomto prežívaní teda nájsť rovnováhu? Ako byť celistvý?

Na začiatok je nutné čo najviac sa otvoriť ostatným a prežívať službu aj čerpanie spolu s nimi. Nastaviť sa na to, že štandadne slúžim a výzvy a ponuky niekam ísť sa ma týkajú. Z takéhoto režimu môžem po kolektívnom rozlíšení vstúpiť do „sabatického“ obdobia a nájsť možno novú cestu. Na chvíľku vykročiť na púšť a očistiť sa.

A robiť tak bez výčitiek. Naše skúsenosti zatiaľ jednoznačne potvrdzujú, že to funguje. Aj ľudia, ktorých služba a zodpovednosť bola obrovská mohli zo všetkého na čas (alebo aj definitívne) vycúvať a vlastne to celkovému fungovaniu iba prospelo.

Preto Ti chcem, milý čitateľ, v tomto veľmi požehnať a vyprosiť u Boha plnosť milostí. Verím, že Ťa môže proces nášho učenia sa v spoločenstve niečím obohatiť alebo inšpirovať. Stále sa to učíme žiť, pretože chceme nájsť dlhodobo udržateľné fungovanie. Aspoň do dôchodku, dovtedy chceme ale priniesť ešte veľa ovocia 😀

Vladimír Smataník