Možno aj vám sa veľakrát stalo, že ste sa prichytili pri tom, že chcete napodobňovať svätca, ktorý vás svojím životom oslovil. Ba viac, že chcete byť jeho vernou kópiou a rozmýšľali ste ako ho vo svojom živote napodobňovať. Myslím, že je to aj dobre. Veď na to je myslím blahorečenie, aby nás ich životy inšpirovali. No, samozrejme nie na to, aby zväzovali.
Veľmi sa mi páčila jedna myšlienka, ktorú mi raz odovzdalo moje duchovné vedenie: Že je zbytočné sa snažiť byť rovnakým svätcom ako niekto koho si vyberieme, lebo taký už tu raz bol. Veď ja môžem priniesť niečo nové. A to ma, priznám sa, celkom oslobodilo, keď som si pripadala zavalená ťarchou toho, čo som chcela dosiahnuť pri kopírovaní ich životov. No, stále som niekedy mala sklon k tomu snažiť sa vmestiť do nejakých formičiek, ktoré sa mi páčili. Bola som presvedčená, že to je to, čo Pán chce. Hlavne moju obetu.
Raz mi to však pri modlitbe pomohol lepšie pochopiť na krásnom obraze. Keďže je Boh Otec, ako správny tatino je aj super kamoš svojich detí. Každého jedného. Dokonale nás pozná. A často na dvoch ľuďoch spoznáme, že sú si blízky, na základe nejakých znakov. Keď máte s niekým blízky vzťah, nejak automaticky si vytvárate medzi sebou niečo jedinečné. Niečo, čo sa prejavuje aj navonok. U niekoho to je vlastný interný humor. Niektorý ľudia sa postrkujú alebo doberajú navzájom. Niekto má spoločné témy, zvyky alebo miesta, na ktoré chodia spolu.
A vtedy som videla seba v tom obraze ako jedno z detí otca. Ako pozorujem mojich starších súrodencov (svätcov), aký majú s Otcom vzťah. Čo špecifické zdieľa s každým z nich. A keď prešiel tie deti pri mne, s každým prehodil nejakú konverzáciu alebo mali nejakú spoločnú aktivitku. Potom prišiel ku mne. A ja očarená tým, čo prežíva s nimi mu hovorím: „Hej videla som ako si išiel s mojím bratom kosiť, ako ste si to spolu užili. Alebo s jedným ste išli variť a s tamtým ste viedli zaujímavý rozhovor o tamtom.” Poďme aj my toto všetko robiť. A on sa na mňa pozrie a povie: „A načo? Veď ja ťa poznám. Viem, že teba nebaví ani kosiť, ani variť veľmi. Ani baviť sa na tamtú tému. Poďme sa radšej spolu prejsť k tamtomu kopcu. Viem, že miluješ ten výhľad odtiaľ a tiež obyčajné tiché rozhovory, ktoré cestou vedieme. Tak prečo by si sa mala pretvarovať a premáhať, keď tamtie veci ťa na rozdiel od tohto nebavia?”
A to je, tak krásna sloboda. V tom, že nemáme zabúdať na to, že Pán chce s nami vzťah a čo to znamená. Inšpirujme sa tým, čo môže očistiť náš vzťah s Otcom a dať mu väčšiu slobodu a priestor na rast. Tým, čo ho oživí. (Jn 10;10). Neznamená to samozrejme, že Boh chce po nás iba to, čo nás baví alebo to, do čoho sa nám zrovna chce. Samozrejme, že pozýva aj do obety. Každý deň. Niesť svoj kríž. (Lk 9;23) Ale dajme si pozor, na stavanie hraníc nášmu vzťahu s ním. Lebo náš nebeský Tato to podľa mňa nemá rád, keď sa z čistenia stane aj obrusovanie tvarov, ktoré do nás On sám vtlačil a vyformoval.
Takže zostaňme otvorený Božej kreativite na našej ceste. Často nás volá aj do vecí, ktoré sa nám zdajú príliš obyčajné či zbytočné, no môže nás práve tým prekvapiť ako si to použije pre veľké dobrá Božieho kráľovstva. Páči sa mi ešte jeden obraz, v ktorom sme prirovnaní ku partnerke tanečníka. Aby Boh mohol s nami robiť krásne kreácie, je potrebné hlavne nechať sa viesť, dôverovať mu a nebyť strnulý, keď s nami chce urobiť záklon alebo otočku. Len sa odovzdať.
Tak vás znova len pozývam do hlbšej dôvery, aj vtedy keď nám nie je presne jasné, čo robí a aký má plán. To je to, čo robí tú cestu úžasnou, napínavou a dobrodružnou. Nenechajme si to zobrať strachom a nedôverou, či neúprimnosťou. On nás predsa pozná a postará sa o nás. Veď je dobrý. (Jer 29;11) Nechajme sa ním viesť.
Lili Ďurkovská
