Rozhovor – testovanie z druhej strany
Tento rok máme možno pocit, že „sa nie je čoho chytiť“. Žiadne akcie, žiadne príležitosti na službu. Na službu na akú sme si zvykli. A pritom je jej omnoho viac ako inokedy. Jej poznávacím znakom je ľudskosť. Nie je na výslní reflektorov veľkých pódií. Často je v skrytosti. Mnoho ľudí je samých, mnoho ľudí potrebuje pomoc, či už materiálnu, nakúpiť alebo len cítiť niekoho pozornosť.
Marianka, Ivo a Juraj sú ľudia z nášho spoločenstva, ktorí povedali áno vykročeniu zo svojho bezpečného komfortu a rozhodli sa priložiť ruku k dielu. Stali sa dobrovoľníkmi na priamo odberných miestach. Poskytli nám pohľad „z tej druhej strany“.
Ako ste sa k tomu dostali? Rozhodli ste sa hneď alebo ste váhali?
IVAN: Ja som sa k dobrovoľníctvu dostal cez môjho otca, ktorý je starostom u nás v malej dedinke Sádočné. Keď som prvýkrát počul, že sa niečo také ide organizovať a ľudia sa môžu zapojiť bol som rozhodnutý priložiť ruku k dielu. Organizácia pre také malé dediny ako je tá naša bola veľmi náročná, tak som sa rozhodol, že otca ani ostatných zodpovedných ľudí nenechám v štichu.
JURAJ: K jasnému rozhodnutiu som dospel postupne a najmä vtedy, keď som videl koľko je vôkol mňa negativizmu a aj z toho dôvodu, že v našej obci sa nikto neprihlásil za dobrovoľníka, ale v prvom rade som to bral ako príležitosť pomôcť v danej situácii.
MARIANKA: K tejto službe som sa dostala len vďaka škole na ktorej študujem. Moje rozhodnutie zapojiť sa do celoplošného testovania nebolo až tak veľmi dobrovoľné. Ak mám pravdu povedať, veľmi som sa zapojiť do tejto služby nechcela , lebo som sa aj trošku bála, nie až tak že sa nakazím ja, ale že sa nakazia ľudia, rodina okolo mňa, ktorých mám rada.
Ako reagovali ľudia vo vašom okolí na to, že ste sa rozhodli takto pomôcť? Mali niečo proti prípadne odhovárali vás alebo vás od začiatku podporovali?
IVAN: Ľudia okolo mňa nemali asi ani moc šancu reagovať 😀 Keďže som sa tým nejako neprezentoval a o mojom rozhodnutí vedela iba rodičia, sestra a moja priateľka tak som počúval iba podporu.
JURAJ: Väčšina ľudí bola s tým OK a skôr to obdivovali a konšpirátori a kotlebovci na to radšej nereagovali, alebo skôr sa snažili vtom nájsť niečo konšpiračné, či zištné ( že si chcem zarobiť, čo som im vysvetlil, že idem ako dobrovoľník, bez nároku na odmenu)…
MARIANKA: U nás doma to bolo tak, že rodičia sú už starší, tak úplne rozumiem, že mali strach a neboli veľmi radi, keď som im povedala, že budem testovať . Ale nakoniec sme s Božou pomocou našli riešenie a dopadlo to všetko bez problémov.
Čo konkrétne bolo vašou úlohou?
IVAN: Mojou úlohou bola práca administrátora… áno, tuším tak vznešene sa tá funkcia nazývala. Ja som však svoju úlohu vnímal skôr ako poslanie rozdávať pozitívnu náladu. Nebolo to nič záživné písať mená údaje, pozitívny, negatívny. Ale mať tú moc ľudom prinášať úsmev na tvár, povzbudiť ich keď sa im vôbec nechcelo a častokrát iba frflali bolo obohacujúce.
JURAJ: Usmerňoval som ľudí na smrkanie, dezinfikoval som každú hodinu (a po pozitívnom) priestor a celú posádku. Najviac som si užíval striekanie dezinfekciou policajtov a vojakov (smiech).
MARIANKA: V prvý deň do obeda vyhodnocovanie testov a vypisovanie certifikátov. To bol pre mňa menší boj 😀 lebo viem byť veľmi nepozorná, čo sa týka vypisovania a papierovačiek ale zvládli sme to. Po obede musel jeden lekár odísť, tak sme začali robiť výtery a to bolo mojou úlohou potom už počas celého testovania.
Ako asi vyzeral taký jeden bežný deň na tomto odbernom mieste z vášho pohľadu?
IVAN: Z môjho pohľadu to bolo tak, že prvé testovanie, keďže ako som spomínal som pomáhal aj otcovi s celou organizáciou, som vstal pekne o pol 5 a šiel som na odberne miesto. Prišiel veľmi sympatický vojak, mimochodom kňaz, dali sme sa do práce. Testovanie prebiehalo vonku takže sme rozkladali stoly, stoličky, rozkladali stany a riešili celú organizáciu.
JURAJ: Skoré ranné vstávanie, porada, papaníčko, obliekanie sa do „skafandrov“ a potom nasledovalo spomínané striekanie a usmerňovanie, samozrejme obedná a večerná prestávka boli balzamom pre telo a moje bruško.
MARIANKA: Stretnutie tímu bolo vždy približne okolo 6:30, vojak ku ktorému sme boli priradení nám povedal inštrukcie, obliekli sme sa do oblekov a každý sa postavil na svoje miesto. Pripravili sme si pomôcky potrebné na odber. V prípade ak niekomu ukázal test dve paličky, sme odberné miesto zatvorili všetko naši hasiči vydezinfikovali a pokračovali sme v testovaní.
Stretával/a si sa s mnoho ľuďmi, aké boli ich reakcie, správanie?
IVAN: Reakcie ľudí boli veľmi príjemné, niekedy sme sa neudržali a celé odberné miesto nekontrolovateľne vybuchlo do smiechu. Napriek náročnej práci, či už po psychickej stránke alebo aj tej fyzickej, nálada bola skvelá. Ľudia boli trpezliví a veľmi ústretoví.
JURAJ: Väčšinou príjemné, ale u niektorých spojené s určitým stresom, čomu dopomáhalo celé prostredie. Väčšinou i tí najväčší frajeri boli krotkí.
MARIANKA: Už keď som vedela, že do tejto služby idem, tak som naozaj chcela ľudom, čo i len úsmevom spríjemniť toto nepríjemné vyšetrenie. Ľudia boli vo väčšine prípadoch veľmi milí, veľa ľudí nám donieslo koláčiky alebo vodu , čo nás veľmi potešilo bolo to milé. Jasné, našli sa aj takí ktorí nemali zrovna náladu ako z katalógu, ale tých bolo málinko.
Na pár dní ste sa vžili do kože zdravotníkov, ktorí toto zažívajú posledné mesiace na dennom poriadku. Byť celý deň oblečený v bielom ochrannom obleku asi nie je také jednoduché ako to podľa niektorých vyzerá. Aký to bol pocit?
IVAN: No začnem asi tým, že pre mňa sú zdravotníci obrovským vzorom a majú môj veľký rešpekt. Nie len pre to, čo sa dialo na odbernom mieste ale aj pre tie príbehy, o ktorých sme sa rozprávali. Nie je vôbec príjemné byť oblečený v obleku a cítiť tú obrovskú „slobodu“, ktorú vám to berie (tak ako to niektorí opisujú) ale nie je to ani nič, čo by z vás ukrojilo. Keď som počul ako v niektorých nemocniciach nemajú ani ochranné obleky a na 12 hodinovú zmenu dostanú jedno jednorazové rúško to mi príde oveľa horšie a smutnejšie. Zdravotníci si zaslúžia obrovský rešpekt.
JURAJ: Kedysi som si nevedel predstaviť mať hodinu v kuse na sebe rúško, teraz som mal kompletku a tomu, že som to zvládol napomohla motivácia toho, že robíme niečo dobré pre celú spoločnosť.
MARIANKA: Zdravotníci, ktorí musia chodiť skoro celý deň oblečení v obleku, to majú veľmi náročné a môžeme byť naozaj vďační za ich ochotné srdce. Je veľmi náročné vykonávať svoju prácu, ktorá je veľmi skomplikovaná štítom cez ktorý dobre nevidia, rúškami cez ktoré dýchajú 12 ( ak nie 24 hodín) . A nie je to len o tom čo majú oblečené ale každý jeden z nich má doma rodinu, ktorá ho čaká a ktorú nechce nejako ohroziť.
Dôležitá je aj súhra v tíme. Aký bol ten váš? Aká atmosféra v ňom panovala? Na internete kolujú rôzne videá ako napríklad dobrovoľníci tancovali. Boli ste aj vy skôr v napätí či ste si vedeli aj odľahčiť situáciu smiechom či vtipom.
IVAN: Náš tím bol z môjho pohľadu super a do tímu myslím aj vojaka a policajta. Smiali sme sa skoro stále. Videá na internete vyzerajú tak, že vlastne sme nič nerobili a zabávali sa a podľa môjho názoru môžu vzbudzovať dojem, že to v podstate nebolo nič, že to bolo veľmi jednoduché. Určite to bolo vyčerpávajúce a ten smiech, vtipy a to odľahčovanie boli často príznaky únavy a vyčerpania. Každopádne tá nálada a celá atmosféra boli geniálne.
JURAJ: Vytvorili sa až priateľské vzťahy, vtipkovali sme, pomáhali si a na záver si aj spoločne zaspievali a poďakovali v krátkej modlitbe Bohu, za to, že sme to zvládli.
MARIANKA: Náš tím bol najlepší, aký len mohol byť! Toľko sme sa spolu nasmiali .Áno aj sme si zatancovali. My sme mali to šťastie, že sme testovali v miestnosti, kde bol pingpongový stôl, kalčeto…. tak voľné chvíle medzi testovaním sme trávili aj takto.
Odnášate si odtiaľ aj nejaký vtipný zážitok, čo si vám stal?
IVAN: Neviem úplne asi povedať nejaký konkrétny zážitok, vtipných situácií bolo veľa, až tak, že sme všetci vybuchli do nekontrolovateľného smiechu, ako som už spomínal.
JURAJ: Tých bolo viacero. Dosť vtipné bolo, keď sa nám v prvom kole testovania v nedeľu vymenil pán policajt a ja som ho ostriekal dezinfekciou bez opýtania, automaticky, tak ako toho čo sme mali sobotu. Potom sa na tom jeden vojak smial, že Juro ho ostriekal a policajt ani nestihol povedať „nie“ . Treba podotknúť, že bolo to ráno, bolo zimšie a tá dezinfekcia aj dosť chladila, keďže usmerňoval ľudí vonku.
MARIANKA: Tak tých je veľa, ale neviem, či je vhodné ich sem dávať 😀 😀 😀
Určite je to teda ale v prvom rade veľmi silný zážitok, keď si uvedomíme o čo tam vlastne išlo. Zmenil tento zážitok nejak vás pohľad?
IVAN: Tento zážitok zmenil vo mne skôr postoj ako pohľad. Postoj určite k zdravotníkom a asi aj k celkovému správaniu sa voči situácií a zodpovednosti. Môj pohľad sa možno zmenil v tom, že netreba sa naozaj báť vyjsť z komfortnej zóny, ísť do niečo čo nikto nikdy nezažil. Nebáť sa priložiť ruku k dielu aj keď to niekedy nie je najpríjemnejšie.
JURAJ: Vlial mi nádej, že stále sú ľudia, ktorí majú rozum a dobré srdce a že ľudia sú väčší frajeri na facebooku, ako v realite.
MARIANKA: Neviem či zmenil pohľad ale možno mi dala táto skúsenosť trošičku nádeje v tom, že naozaj sa dokážeme spojiť a spoločne niečo dokázať, pomôcť.
A na koniec, čo by si z tohto miesta chcel/a odkázať ľuďom, čo to budú čítať.
IVAN: Z tohto miesta by som chcel každému poďakovať za trpezlivosť, ktorá bola niekedy veľmi dôležitá, určite za tú ľudskosť, ktorú ste ukazovali. Chcel by som každému zdravotníkovi, ktorý toto číta odkázať, že sme na Vás veľmi hrdí a že Vaša práca vôbec nie je nazmar. Aj keď to nevidíte stále sú ľudia, ktorí si ju veľmi vážia. Ste nenahraditeľní!
JURAJ: Ak aj máte iný pohľad na túto vec, skúste hľadať možnosti, ako skôr danú situáciu upokojovať a vyhľadávať príležitosti na prejavenie lásky, ktorá nie je sebecká, ale sa darúva, teda obetuje pre dobro druhého, tak ako Ježiš. A ďakujem všetkým, ktorí sa na tom celom podieľali a každému kto prišiel sa otestovať za ľudskosť a trpezlivosť.
MARIANKA: Nezabúdajme na ľudskosť! V tomto čase je naozaj dôležité stáť pri tých, ktorí to potrebujú. Nebuďme voči sebe arogantní , nebuďme sebeckí nechcime dobro len pre seba. Máme tu veľkú milosť naučiť sa ozajstnej pokore, láske, dôvere…. len treba otvoriť svoje srdcia pre potreby tých slabších, tých ktorí to potrebujú. Nezatvárajme si oči, prosím. Pozerajme sa nich ako Mária, v každom jednom žije Ježiš nezabúdajme na to!
foto: archív Juraj Jakubík a Ivan Sádecký
titulná foto: ilustračná (internet)
