Spomienka na zosnulých ako príležitosť zamyslieť sa nad životom

Pred niekoľkými dňami sme vstúpili do mesiaca, ktorý je zvlášť venovaný spomienke na
našich zosnulých. Ľudia cez tieto dni, viac ako kedykoľvek cez rok, navštevujú cintoríny, aby sa
pomodlili pri hroboch svojich blízkych, aby zapálili sviečky, aby položili kvety, jednoducho, aby
vyjadrili to, že nezabudli. Akýkoľvek prejav lásky a úcty voči zosnulým je krásny a má svoj
zmysel, každopádne jestvuje niečo dôležitejšie, čo je dokonca viac než len to, aby sme symbolikou
položenia kvetov alebo zapálenia sviečky vyjadrili, že pamätáme. Možno sa pýtate čo je dôležitejšie
ako vyjadriť práve takýmto spôsobom to, že sme nezabudli?

Dôležité je aj to, aby sme sa sami zamysleli nad svojím životom, aby sme si pripomenuli, že
jedného dňa sa naša cesta na zemi skončí a aj my budeme vidieť tento svet z „druhej strany“. Aké
pocity v nás vzbudzujú tieto myšlienky? Je to azda strach, úzkosť, sklamanie alebo hnev? Alebo sa
v nás skôr prebúdza zvedavosť, radosť, nádej alebo prežívame pokoj? Odpoveď na túto otázku je
veľmi dôležitá pretože poukazuje na to, akým spôsobom premýšľame o sebe, o svojom živote, aké
sú naše priority a predovšetkým aká živá je naša viera.

Môže sa nám to zdať akokoľvek zvláštne, no to, ako sa pozeráme na smrť, odzrkadľuje
akým spôsobom prežívame svoj život. Bezhraničné užívanie svetských vecí, hoci na prvý pohľad
dobrých, môže viesť k tomu, že budeme sústredení len na prítomnosť a na večnosť ani
nepomyslíme. Potom, keď príde naša posledná hodina, budeme sklamaní a smutní, pretože
pochopíme, že nič z toho, čo nám dávalo silu žiť, čo nám robilo náš život príjemnejším a krajším, si
so sebou nemôžeme vziať. Zameranosť na prítomnosť, bez myšlienky na večnosť, zaslepuje srdce
človeka.

V knižke „Malý princ“ povie líška malému princovi tieto slová: „Skutočne vidíme len
srdcom. To podstatné je očiam neviditeľné.“ Skutočne vidíme len srdcom a to, čo je skutočné, to čo
je skutočne dôležité, nie je materiálne dobro, ale vzťahy. Môžeme mať všetko bohatstvo sveta a
predsa môžeme byť najopustenejšími ľuďmi na svete. Na druhej strane, môžeme mať veľmi málo
peňazí a iných vecí, no byť tými najšťastnejšími ľuďmi na svete, pretože budeme obklopení tými,
na ktorých nám záleží a ktorým záleží na nás. A to je skutočnosť, ktorá zvlášť v týchto dňoch, keď
vstupujeme na cintoríny, vystupuje do popredia.

Je úžasné spoznať a pochopiť, že na to, aby sme dokázali žiť svoj život v plnosti a nie ho len
prežívať, pretože však aj tak nám nič iné neostáva, nepotrebujeme majetky ani iné materiálne
bohatstvo. Preto, aby sme žili a nie prežívali svoj život je dôležité len jedno, a to jedno zároveň
spustí mnohé, žiť svoju každodennosť s Bohom. Znie to tak jednoducho ba až neuveriteľne a pritom
je to také dôležité.

Zamyslime sa, kto by nám pomohol žiť život v plnosti než Ten, ktorý je sám Život? Kto iný
nás dokáže lepšie viesť po rôznych cestách nášho života než Ten, ktorý sám je Cesta? Kto nás môže
vovádzať do pravdy o nás, o tom, čo je naozaj dôležité, než Ten, ktorý sám je Pravda? Odpoveď je
nikto. Nik iný nám nepovie o živote viac než Ten, ktorý je pôvodcom života. Hľadať pravdu, život a
cestu mimo nášho Boha je mrhaním času, ktorý je pre každého taký vzácny. Ak viem, že len s
Ježišom zvládnem všetko, čo mi život prinesie, ak viem, že len s ním budem žiť a nie prežívať, bol
by som blázon, ak by som Ho zo svojho života vynechal.

Keď počas týchto dni vstupujeme na cintoríny a pristupujeme k hrobom našich blížnych,
zamyslime sa nad ich životom a skúsme vnímať situácie, kde vydali svedectvo o tom, že pochopili,
čo je v živote skutočne dôležité. Skúsme sa pri spomienke na nich zamyslieť aj sami nad sebou a
nad tým, ako žijeme náš život. Aké posolstvo nám naši zosnulí zanechali? Aké posolstvo chceme
po sebe zanechať my? Ak hľadáme odpoveď na tieto otázky, neznamená to, že strácame čas tým, čo
je ešte pravdepodobne „ďaleko“ a uniká nám to, čo je tu a teraz? Nie, nestrácame, práve naopak.
Odpoveď na tieto otázky nám umožňuje urobiť náš život hodnotnejším a zmysluplnejším.

Pochopenie toho, prečo žijeme, kam smerujeme a aké posolstvo po sebe túžime zanechať,
nám dáva radosť z každého dňa ktorý príde a bude nám pomáhať robiť rozhodnutia vzhľadom na to,
čo chceme vo svojom živote dosiahnuť a čo túžime po sebe zanechať. Kde v tom všetkom je miesto
pre Boha? Úplne vo všetkom. Bez Božieho požehnania by naša snaha žiť svoj život a nie ho len
prežívať, bola skutočnou drinou a drámou. Ak je Boh za nás, čokoľvek nás v živote stretne,
ustojíme, pretože On je naša sila. Naozaj, vedomie toho, že nekráčame životom sami, ale s Bohom,
ktorý nás nekonečne a neopísateľne miluje, je veľkou oporou a pomocou.

Nech sa počas tohto mesiaca, ktorý je venovaný modlitbám za duše zosnulých viac
zamyslíme aj sami nad sebou a nad vlastným životom. Prehodnoťme naše postoje, naše priority a
rozhodnime sa kráčať životom s Ježišom. On je zárukou toho, že budeme žiť v plnosti, že dokážeme
milovať a budeme vždy Ním milovaní a že posolstvo, ktoré tu po nás ostane, bude svedectvom
nádeje pre tých, ktorí na nás nezabudnú.

Jozef Harvánek