Byť s Bohom sám a modlitba v rodine

Text je voľným spracovaním obsahu slova, ktoré pripravil Juraj Jakubík pre účastníkov Efata víkendovky vo februári 2017. 

Byť s Bohom sám a modlitba v rodine. Modlitba je rozhovor s Bohom. Túto definíciu často počúvame z rôznych smerov. Keď sa stretneme s priateľom aj krátka chvíľa nám stačí, aby sme vedeli, čo práve prežíva a akú má náladu. Boh túži prežívať takéto rozhovory s Tebou, nie len vtedy ak je všetko OK, ale hlavne vtedy, keď už toho máš skutočne dosť. On ťa chce počúvať. Prijíma ťa presne takého aký si. Ak treba aj unaveného, špinavého, rozhnevaného či smutného. Jeho prijatie je prijatie v plnosti a bez rozdielu. Našou odpoveďou na túto Božiu túžbu po stretnutí je často čas strávený pri facebooku, televízore, v kúpeľni pred zrkadlom… v práci… A pritom Boh sa nám snaží prihovárať a odpovedať na naše otázky: Cez situácie, cez ľudí, cez písmo …. Dokonca nám dáva aj možnosť stretnúť sa a počuť ho. Totižto chvály sú znakom jeho prítomnosti.
Od chvál vznešenejšieho charakteru konaných počas sv. omše po tie “všedné” ktoré sa dejú kdekoľvek, kde sme ochotní vyvýšiť Jeho nad ostatné okolnosti nášho života. Všade tu sa nám On dáva poznať a túži po stretnutí s nami. 
O jedinečnom a predsa jednoduchom spôsobe ako v modlitbe a liturgii stretnúť Krista píše aj Sv. Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Spiritus et sponsa: “ďalšou stránkou, ktorú treba v našich zhromaždeniach  čo najusilovnejšie rozvíjať, je skúsenosť ticha. Potrebujeme ju na to, „aby sa dosiahla plná ozvena hlasu Ducha Svätého v srdciach a aby bola osobná modlitba tesnejšie spojená s Božím slovom a hlasom Cirkvi“. V spoločnosti, ktorá žije čoraz náhlivejšie, často otupená hlukom a rozptýlená v povrchnosti, je životne dôležité odhaliť hodnotu ticha.
Nie náhodou sa aj mimo kresťanskej bohoslužby rozširujú meditačné praktiky, ktoré  kladú dôraz na sústredenie. Prečo nebyť pedagogicky odvážnymi a neponúknuť osobitnú výchovu k tichu v rámci vlastnej kresťanskej skúsenosti?  Vždy majme pred očami príklad Ježiša, ktorý vyšiel von, „utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1, 35). Liturgia nemôže popri ostatných svojich stránkach a znakoch prehliadať ani otázku ticha.”
Liturgická pastorácia nám musí prostredníctvom úvodov do rozličných slávení pomôcť nájsť záľubu v modlitbe. Samozrejme, to sa jej podarí len vtedy, keď bude brať do úvahy schopnosti jednotlivých veriacich, s ohľadom na ich rôzny vek a kultúrne podmienky; ale nepodarí sa jej to, ak sa uspokojí s minimom. Cirkevná pedagogika musí vedieť  byť „odvážna“.
Dôležité je viesť veriacich k modlitbe liturgie hodín, ktorá „ako verejná modlitba Cirkvi je zároveň aj zdrojom nábožnosti a pokrmom osobnej modlitby“. Nie je iba individuálnou alebo „súkromnou činnosťou, ale týka sa celého tela Cirkvi… Ak sa teda veriaci zvolávajú a schádzajú na liturgiu hodín, zjednocujú svoje srdcia i slová a tak zjavujú Cirkev sláviacu Kristovo tajomstvo“. Prednostná pozornosť venovaná liturgickej modlitbe nie je teda v protiklade s osobnou modlitbou, ale predpokladá a vyžaduje ju, pričom sa dobre dopĺňa s inými formami spoločnej modlitby, najmä s tými, ktoré sú uznané a odporúčané cirkevnou autoritou.
Pokiaľ ide o výchovu k modlitbe a najmä o zveľaďovanie liturgického života, nevyhnutnú úlohu zohrávajú duchovní pastieri. Vyplýva to z ich povinnosti rozlišovať a viesť. Rozhodne to však nemožno chápať ako princíp strnulosti v protiklade ku kresťanskej požiadavke oddať sa pôsobeniu Božieho Ducha, ktorý sa v nás „prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). V Pánovi Ježišovi a v jeho Duchu sa celé kresťanské bytie stáva „živou, svätou, Bohu milou obetou“ (Rim, 12, 1).
Tajomstvo, uskutočňované v liturgii je skutočne veľké. V ňom sa otvára nad zemou kúsok neba a zo spoločenstva veriacich stúpa v súzvuku so spevom nebeského Jeruzalema neprestajný hymnus chvály: „Sanctus, Sanctus, Sanctus, Dominus Deus Sabaoth. Pleni sunt caeli et terra gloria tua. Hosanna in excelsis!“ Ďaľšie miesto, ktoré je kľúčové pre našu modlitbu, je jej postavenie v rámci rodiny. Každý pochádza z iných pomerov. Niektoré rodiny majú modlitbu na dennom poriadku, inde sa sústredila len na nedeľu a v niektorých rodinách absentovala úplne. My, veriaci mladí kresťania, si myslíme, že modlitba je dôležitou súčasťou dňa. Obzvlášť modlitba v kruhu rodiny.
Na túto tému sa vyjadril v jednom svojom príhovore aj pápež František: Modlitba v rodine a nedostatok času: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou» (Dt 6,5; porov. Mt 22,37) Táto formula používa silný výrazový slovník lásky, obracajúci sa k Bohu. Hľa, duch modlitby prebýva predovšetkým tu. Ak tu prebýva, potom tu prebýva po celý čas a nikdy odtiaľto neodchádza. Dokážeme si predstaviť Boha ako to nežné objatie, ktoré nás udržiava pri živote, pred ktorým ešte nič neexistovalo? Nežnosť, od ktorej nás nemôže nič odlúčiť, ani smrť? Alebo na neho myslíme len ako na veľkú Bytosť, Všemohúceho, ktorý všetko stvoril, Sudcu, ktorý kontroluje každé konanie? No len vtedy, keď je Boh láskou v plnosti všetkých našich citov, uvedené slová nadobúdajú svoj plný význam.
Ak láska k Bohu nerozpáli oheň, duch modlitby nerozohreje čas. Môžeme aj hromadiť naše slová ‚ako to robia pohania‘ – hovorí Ježiš – alebo sa navonok predvádzať rituálmi, ‚ako to robia farizeji‘ (porov. Mt 6,5.7). V srdci, v ktorom sa udomácnila láska k Bohu, sa modlitbou stáva i jednoduchá myšlienka bez slov alebo vzývanie pred svätým obrazom, či bozk vyslaný smerom ku kostolu. Duch modlitby odovzdáva čas naspäť Bohu, vyvádza z posadnutosti takého života, ktorý neustále pociťuje nedostatok času, nachádza pokoj pri zaoberaní sa nevyhnutnými vecami a objavuje radosť v neočakávaných daroch.
Dobrými vodcami nám v tomto môžu byť tie dve sestry Marta a Mária, o ktorých hovorí Evanjelium, ktoré sme si vypočuli. Tieto sa od Boha naučili harmónii rytmov rodinného života: kráse oslavy, spokojnosti práce, duchu modlitby (porov. Lk 10,38-42). Návšteva Ježiša, ktorého mali rady, bola pre nich oslavou. V jeden deň sa však Marta naučila, že práca pri preukazovaní pohostinnosti, hoci je dôležitá, nie je všetko, ale že načúvať Pánovi, ako to robila Mária, bolo skutočne tým podstatným, tým „lepším podielom“  času.” Modlitba vyviera z načúvania Pánovi, z čítania evanjelia. Modlitba vyviera z dôverného vzťahu s Božím slovom. Existuje takáto dôvernosť i v našich rodinách? Máme doma Evanjelium? Otvoríme ho niekedy, aby sme si z neho spoločne niečo prečítali? Rozjímame nad ním v modlitbe ruženca? 
V modlitbe rodiny, v jej silných momentoch i v ťažkých chvíľach, zverujme sa jeden druhému, aby tak každý z nás bol v rodine chránený Božou láskou.Modlitba sa nám môže ukazovať v rôznych obrazoch pre lepšie porozumenie. Našu osobnú modlitbu môžeme prirovnať k monštrancií (najmä spodnej časti – podstavcu), bez nej by Ježiš nemal na čom stáť. Teda ak mám dobrú osobnú modlitbu a zúčastňujem sa na adorácii, chválach, alebo prijímam Telo Pána, On tam nachádza miesto, kde môže prebývať, stáť, žiť a posúvať ma ďalej. Modlitba môže byť aj ako dobrá obuv. Súčasť našej výstroje do služby. Ak máš dobrú obuv zájdeš ďalej a rýchlejšie a určite ťa nohy nebudú tak bolieť, ako keď pôjdeš bosý.
To isté máš aj so službou a svojím životom. Ak jedno či druhé prekryješ kvalitnou modlitbou ihneď sa ti bude kráčať lepšie. Na záver premýšľania o osobnej modlitbe ti ponúkam pár otázok. Neexistujú na ne správne či nesprávne odpovede. Jednoducho sa zamysli nad tým, ako to vidíš a žiješ ty a celé to odovzdaj Pánovi aby On konal a menil ťa podľa svojho zámeru.

  1. Čo je to pre teba osobná modlitba ?
  2. Ako ju prežívaš ?
  3. Ako by si ju chcel/a prežívať ?
  4. Koľko venujem Bohu času v osobnej modlitbe ?
  5. Je biblia súčasťou mojej osobnej modlitby ? Pevná väzba, alebo telefón ?
  6. Má závisieť intenzita mojej osobnej modlitby od spovedi ?
  7. Ako počúvaš Boží hlas ?
  8. Ako by si chcel/a počúvať Boží hlas?
  9. Počúvanie Božieho hlasu v tichosti, je mi to prirodzené ?
  10. Náhodné otváranie knižiek ? sv. písma ? Ano alebo nie ?
  11. Ako sa modlíte doma v rodine ?
  12. Ako by si chcel/a, aby ste sa v rodine modlili ?
  13. Čo nám bráni v osobnej modlitbe, počúvaní Božieho hlasu a modlitbe v rodine ?
Marek Wesserle